Mať priateľov medzi ľuďmi je milé a pekné. Mať ozajstných priateľov je dar, ale mať priateľov medzi svätými, je požehnanie.
Poznať životy niektorých svätcov sa rozhodli všetci tí, ktorí prijali ďalšie pozvanie nášho duchovného otca Juraja putovať s farnosťou. Tentokrát do Talianska a to v dňoch od 17.10. -24. 10. 2024. Ako nás pán sprievodca Peter informoval, v Taliansku o svätých vôbec nie je núdza. Mať dobrého priateľa nielen pre chvíle, keď sa nám darí a nič nám nechýba, nie je veľký problém. Ale vzácnejší je priateľ, ktorý sa nám neobráti chrbtom ani vtedy, keď sme slabí, zronení a nevládzeme ďalej... vtedy potrebujeme tých ozajstných priateľov a to aj medzi svätými!
Našu púť sme začali v podvečerných hodinách, kedy sme sa autobusom presunuli cez Slovensko, Maďarsko, Slovinsko až do Talianska. Naša prvá zastávka bola v meste Forli, kde sme v bazilike sv. Peregrína mali ráno 1.svätú omšu. O sv. Peregrínovi sme viacerí ani nepočuli. Dozvedeli sme sa, že je patrónom pri rakovine, reume a iných chorobách, nakoľko sám na túto zákernú chorobu ochorel. Jeho viera a modlitby mali hlavný podiel na jeho obrátení po tom, čo zázračne vyzdravel. Neskôr svojim pôsobením zmenil mnohým životy a veľa ľudí sa vďaka jeho príhovoru obrátili k Bohu.
Po sv. omši a prehliadke baziliky sme pokračovali v ceste do Assisi – pútneho miesta, známeho hlavne sv. Františkom a sv. Klárou. Po ubytovaní sme absolvovali prehliadku historického mesta a hlavne prehliadku Baziliky sv. Františka, postavenú na dvoch úrovniach, ktorú tvoria Horný a Dolný Chrám. Počas dňa sú chrámy a námestie zaplavené pútnikmi a turistami z celého sveta. Bazilika uchováva ostatky sv. Františka aj sv. Kláry. Navštívili sme aj kostol Panny Márie Anjelskej, vzdialenej asi 4 km od Assisi. Starobylá vnútorná kaplnka Porciunkula (malá čiastočka zeme) sa stala známou hlavne vďaka tomu, že tu zomrel sv. František a možno tu získať plnomocné odpustky. Dozvedeli sme sa, že František bol synom obchodníka, viedol bezstarostný až búrlivý život. Chcel byť šľachticom, túžil po sláve. Keď však v Assisi vypukla vojna, František sa dostal do zajatia, kde ťažko ochorel. Vtedy prehodnotil svoj život a viac času venoval modlitbe, postupne sa menil a pomáhal núdznym. Neskôr sa podieľal aj na obnove kostola San Damiano, ale aj kostola Santa Maria degli Angeli. František sa postupne zbavoval majetku a spolu s ďalšími žil ako chudobný pustovníckym životom. Neskôr za ním tajne prišla sv. Klára, vtedy šľchtičná, ktorá však túžila kráčať za Kristom. Spolu s Františkom založili rád chudobných panien – klaristiek. František mal prvý stigmy a mal veľkú lásku k prírode, čo chápal ako Božie stvorenstvo. Založil rehoľu Františkánov. Obaja svätí sa vyznačovali veľkou pokorou a chudobou. Sv. František je patrónom ekológov, ale aj Talianska.
V Assisi sme sa zdržali do večerných hodín a plnými dúškami sme si vychutnali príjemnú atomosféru tohto pútneho miesta na námestí, ale aj v tajomných uličkách mesta. Assisi je známe aj tým, že v Sanktuáriu vyzlečenia sv. Františka sa nachádza hrob blahoslaveného Carla Acutisa, ktorý ako 15 ročný zomrel na leukémiu. Carlo mal veľkú úctu k Ježišovi v Eucharistii i k Panne Márii. Od 1.sv. prijímania nevynechal ani jednu svätú omšu. Jeho životným mottom bolo:“ Eucharistia je autostráda do neba“. Mladým odkázal: „Všetcisa rodíme ako originál, no mnohí zomierajú ako fotokópia“. Bol géniom na informatiku a tak spracoval niekoľko prezentácií o láske k Eucharistii a eucharistických zázrakoch, ktoré obleteli svet. Medzi jeho známe výroky patrí aj: „Naša méta musí byť nekonečno, nie konečno“. Carlo by mal byť v krátkej dobe vyhlásený za svätého a ostáva veľkým vzorom nielen mladým.
Ďalší deň naša cesta viedla za sv. Ritou do Cascie, ale aj jej rodiska v Rocaporene. Navštívili sme aj jej rodný dom, kostol, kde prijala 1.sv. prijímanie, aj kostol, kde bola s Pavlom zosobášená. Rita už od detstva nosila v srdci túžbu po rehoľnom živote. Avšak rodičia ju vydali za muža, ktorý ako sa neskôr ukázalo, bol k Rite veľmi krutý. Prežila veľmi ťažký život. Denne chodila do pustovne sa modliť za manželovo obrátenie. Mali dvoch synov, o ktorých žiaľ neskôr prišla, tak ako aj o manžela, ktorý v boji zahynul. Ťažko niesla tento osud, no nezúfala a túžba po zasvätenom živote zostala v jej srdci. Nakoniec ju do kláštora prijali a celou svojou bytosťou pomáhala najslabším a chorým, aj keď sama bola veľmi chorá. Mala viaceré zjavenia. Dostala rany po tŕňovej korune. Na jej príhovor sa stalo už veľa zázrakov. Uctieva sa ako patrónka v beznádejných situáciách, v ktorých sa sama v živote často ocitla. O jej živote nám veľa prezradil aj otec Juraj Pigula zo Slovenska, predstavený kláštora, v ktorom žila aj sv. Rita. Zdôraznil silu odpustenia po vražde jej manžela, čo označil za prvý zázrak, pretože Pavlova rodina túžila po pomste.
S údivom, ale aj veľkým obdivom Rity, sme odchádzali z jej rodiska a pokračovali sme do San Giovani Rotonda, kde sme strávili väčšinu našej púte.
Pôvodný program púte sa trochu zmenil a ďalšie ráno sme putovali do Pompejí. Cestou sme sa pomodlili Pompejskú novénu. Prvým šíriteľom tejto novény sa stal Bartolomej Longo po tom, čo sa jeho matka uzdravila práve na príhovor Panny Márie Pompejskej. V Pompejách sme navštívili Ružencovú baziliku, ktorá sa nachádza v novom meste, nakoľko staré mesto zničila činná sopka Vezuv v r. 79. Základný kameň svätyne bol položený práve vďaka Bartolomejovi Longovi. Po sv. omši a prehliadke baziliky sme sa rozdelili na 2 skupiny, pričom niektorí pútnici vystúpili na vežu a kochali sa peknou vyhliadkou na mesto. Druhá skupina so sprievodkyňou p. Ivetkou putovala do starého mesta pozrieť archeologické vykopávky, po tom, čo mesto zaliala láva z Vezuvu. Táto skaza trvala 3 dni a mesto bolo zasypané 4 až 6 m vrstvou sopečného popola. Odvtedy táto sopka drieme, no nevedno kedy sa opäť môže „prebudiť“. Odchádzali sme obohatení o nové vedomosti, no so zmiešanými pocitmi, nakoľko tu zahynulo cca 20 tis. ľudí. Uvedomili sme si, že aj takéto nástrahy číhajú na ľudstvo a všetko sa deje pre niečo ... nie všetko máme vo svojich rukách, ako si často mnohí namýšľajú...
Cestou do S. G. Rotonda sme sa zastavili aj v rodisku Pátra Pia v Pietrelčine. Pozreli sme si aj kostol, kde mal páter Pio 1. sv. prijímanie aj primičnú sv. omšu. Páter Pio mal 8 súrodencov, jeden mu zomrel. Mali sme možnosť navštíviť aj jeho rodný dom, spoznať život príbuzných, ale aj duchovných dcér. Cestou sme sledovali film o sv. pátrovi Piovi a tak sme sa oboznámili so životom tohto veľkého svätca. Mierne unavení, ale plní zážitkov sme sa vrátili do S.G.Rotonda. Sv. Páter Pio je známy aj množstvom stigiem, ktorými síce trpel, ale s pokorou ich prijímal. Prosil Ježiša, aby ho takto navštevoval často, ale hlavne v noci. Nechcel, aby ľudia o tomto vedeli, aj keď sa toto zatajiť nedalo.
Ďalšie ráno nám pán farár tak ako po iné dni slúžil sv. omšu, vtedy v starom kostolíku, kde slúžieval sv. omše Páter Pio. Videli sme aj spovedelnice – zvlášť pre mužov a zvlášť pre ženy, kde sa Páter Pio zdržiaval dlhé hodiny a videl až do duše človeka. Taktiež sme navštívili väčší kostol Panny Márie milostivej, ale aj kláštor, kde Páter Pio zomrel a hodiny zastali o 2.30.Pozreli sme si aj nemocnicu, ktorú dal vystavať práve Páter Pio – volali ju domom úľavy v utrpení. V novej bazilike, postavenej po r. 2000 sme si uctili telo Pátra Pia a poprosili sme ho o príhovor za nás, našich blízkych i celú farnosť.
Na ďalší deň sme boli na hore Michala archanjela, kde sa anjel 3-krát zajavil. V jaskyni sme mali ďalšiu sv.omšu. Bol to zvláštny, neopísateľný pocit, veď toto miesto patrí k najvýznamnejším pútnickym miestam Talianska. Je to miesto dané na zmierenie človeka s Bohom. Miestny biskup odovzdal v minulosti správu tohto Sanktuária poľským rehoľníkom – Michalitom. Veľkým zážitkom bola aj prehliadka v podzemí, kde bolo pôvodné miesto s odtlačkom Michala Archanjela. Mnohí svätí sem putovali podobne ako aj sv. František, ktorý však povedal, že nie je hoden dnu vstúpiť a modlil sa len na prahu dverí! My sme tú milosť mali a sme za to vďační. Naša púť sa pomaly blížila k záveru.
Na spiatočnej ceste domov sme sa ešte zastavili v Lanciane, kde sa stal prvý Eucharistický zázrak, kedy sa Svätá hostia zmenila na mäso a víno na krv. Ľudia, ktorí boli svedkom tohto zázraku začali plakať a prosili o odpustenie a Božie milosrdenstvo.
Poslednou zastávkou na púti bolo Loreto, kde zázračným spôsobom bol prenesený domček z Nazareta, kde Anjel zvestoval Panne Márii, že počne a porodí Syna. Je to len malý domček, s oltárom a sochou Čiernej Madony. No v 15. storočí bola nad Svätým domom postavená veľká bazilika. Loretánska Panna je tiež považovaná za patrónku emigrantov a nastávajúce matky často navštevujú túto svätyňu, aby sa modlili za ochranu a požehnanie svojich rodín.
Po tejto návšteve sme sa už plní zážitkov vracali s požehnaním k našim najbližším.
Náš milý sprievodca Peťo nám viackrát pripomenul slová Slavka Barbariča z Medžugorie, že si máme vytvárať priateľov zo svätých! Na púti sme mali možnosť spoznať životy niekoľkých svätých, ktorí sa však svätými nestali hneď. Ba naopak, mnohí z nich žili hýrivým životom a bez Boha...
Pán sprievodca nám už pri nástupe na púť pripomenul, že ani jeden z nás neprišiel na púť náhodou, každý tam mal svoje miesto! Taktiež nás povzbudil, aby sme nezabúdali na príhovor k anjelom strážnym, ktorí vždy pri nás stoja, no nemáme sa báť ich denne prosiť a im aj ďakovať. Kiežby nám svätí vyprosili veľa milostí a pohody do našich rodín!
Ťažko hľadať slová, čo nás najviac oslovilo na tejto úžasnej púti. Nedá sa konkrétne vyzdvihnúť niečo, pretože každé jedno miesto bolo požehnané, každý z nás tieto sväté miesta vnímal po svojom. Ale s určitosťou vieme, že v našich životoch máme nových priateľov a sme vďační za takýto dar hlavne nášmu duchovnému otcovi Jurajovi, ktorý túto púť zorganizoval.
A čo dodať na záver? Mali sme priestor na sv. omše, duchovné rozjímania, modlitby, spev, zamyslenia, aj na priateľské rozhovory. Veď aj my si prajeme aby nikto z nás ani našich blízkych hore nechýbal – to je náš cieľ. Uvedomujeme si, že týmto svetom len prechádzame – sme putujúca Cirkev. A keď v tejto dobe častokrát strácame kompas, bolo by vhodné aj na nás vidieť, že sme prišli z požehnaného miesta a toto si udržať po celý náš život.